MAGIA DIVINA – THEURGIA

Jedná sa o vyšší stupeň evokačnej mágie, kde operatér pracuje s najvyššími astrálnymi bytosťami (tzv. Géniami). Tento druh mágie nesie bežne názov theurgia. Zrejme prvými priekopníkmi v oblasti theurgie boli starí Egypťania. Keďže svoje spisy prísne strážili prvý súvislý spis s tématikou psychurgie uzrel svetlo sveta v roku 330 po Kristovi a jeho autorom bol Jamblichos. Do Európy sa spis dostal v latinskom preklade v roku 1497 pod názvom De Mysteriis Aegyptiorum. Toľko z histórie a teraz prejdem k podstate Theurgie.

Význam tohto druhu mágie vidí Jamblichos v evokovaní vyšších astrálnych bytostí, ktoré majú operatérovi dopomôcť k povzneseniu nad svet materiálny. Postup pri evokácii génia môže prebiehať buď rituálne, alebo technikou koncentrovanej meditácie. Druhá spomínaná metóda si vyžaduje vysoký morálny a intelektuálny vývoj operatéra. Vyššie astrálne bytosti (Géniovia) nadväzujú kontakt iba s bytosťami rovnakej vysokej psychickej  úrovne. Opis theurgického rituálneho aktu podáva H. C. Agrippa v diele Okultná filozofia čiže mágia. Asi jednou zo základných podmienok theurgie je poznanie tajných mien, pečatí, symbolov a korešpondencií daných evokovaných géniov. Theurgia nesie so sebou nebezpečenstvo aktivácie protipólu (Protigénia), nakoľko každý zo 72 Géniov má vytvorený takýto protipól. Theurgia nesie samozrejme okrem tohto rizika aj mnoho ďalších nebezpečných aspektov ako napríklad zážitok spojený so "strážcom prahu" a pod. Theurgiou by sa mala preto zaoberať iba osoba vývojovo zrelá, morálne a intelektuálne na vysokej úrovni.

Je založená na poznatkoch o okultnom pôsobení prírodnín (rastlín, kameňov, bylín, ale aj kovov, drahokamov a ďalších vecí). Určité predmety majú okultné vlastnosti a môžu vyvolať sily, ktoré možno usmerniť k vlastným potrebám magika. Ide tu nielen o fyzické objekty, ale napríklad aj o farby, vône a iné prostriedky nehmotného charakteru. Poznatky o týchto veciach boli prevažne tajné a boli prenášané iba na vybrané osoby. V značnej miere sa poznatky o prírodnej mágii uchovali u vidieckych čarodejníc, bylinkárok a vediem. Základy prírodnej mágie nachádzame už v diele H. C. Agrippy z Nettesheimu, klasikom prírodnej mágie je však predovšetkým G. della Porta, autor knihy Magia Naturalis (Lyon 1571), renesančný taliansky prírodovedec, ktorý v roku 1560 založil Akadémiu pre výskum tajomstiev prírody a preslávil sa tiež svojím učením o charakterológií ľudskej fyziognómie. Prírodná mágia je založená na tézach o vzájomnej sympatii a antipatii medzi jednotlivými predmetmi a vecami.

Oproti nekritickému Agrippovi z Nettesheimu sa G. della Porta pokúsil niektoré tvrdenia prírodnej mágie, obsiahnuté napríklad v spisoch Pliniových a iných, overiť a preskúmať. Do určitej doby bola prírodnou mágiou silno ovplyvňovaná medicína, predovšetkým lekárska prax Paracelsova. Podľa A. Lehmana (1908) práve vďaka prírodnej mágií prechádzala mágia od starých magických vied k modernej prírodovede a sama prírodná mágia sa neskôr (17.-18. storočie) premieňala na praktickú fyziku a chémiu. Už Agrippa z Nettesheimu poukázal na to, že zvieratá majú podivuhodné poznatky o moci niektorých bylín, ktoré inštinktívne vyhľadávajú v dobe nemocí a poranení. Príkladom prírodne magického vplyvu je pôsobenie určitých drahokamov ako prevencia proti určitým chorobám, ale aj proti niektorým návykom a nerestiam. Sympatie a antipatie medzi jednotlivými vecami je možné určiť podľa ich astrologických korešpondencií.

MAGIA INATURALIS – PSYCHURGIA

Definícia psychurgie podľa O. Eliáša znie: "Psychurgia je magické umenie stýkať sa s duchovnými bytosťami s výnimkou vysokých inteligencií božského rádu". Predmetom psychurgie je teda práca s astrálnymi bytosťami najširšej škály. Jedná sa prevažne o astrálne larvy, duchov živlov, elementálov, elementárov a astrálne telá. Primitívna psychurgia sa orientuje prevažne na tvorenie lariev prevažne sexuálneho charakteru. Predstavy následne dávajú týmto larvám formu a emócie ich dynamizujú. Uplatňuje sa pri tom určitý postup, kde neodmysliteľnou súčasťou sú parfémy. Styk s larvou napríklad vo forme sukuby sa uskutočňuje priamo počas spánku formou živého sna, ktorého obsahom je predmetná sexuálna interakcia. Toto bol jednoduchý príklad tvorenia primitívnej astrálnej larvy.

Poznámka: Moderný mág nikdy nepracuje s krvavými obeťami. Namiesto krvavých obetí využíva náhrady vo forme symbolov. Krv je nahradená vínom a samotné telo obete dnes predstavuje chlieb a pod.

Mágia chaosu je jedna z najmladších a najprogresívnejšich foriem súčasnej mágie v západnom svete. Vyznačuje sa nedogmatickým prístupom ku všetkým tradíciám a snaží sa z okultnej praxe vyťažiť maximum, t.j. to, čo „funguje“. Rituály zbavené nefunkčných historických nánosov, oddeľovanie nekritického balastu a prežitkov, v neposlednej rade aj snaha o vysvetlenie vzťahov so silnými paradigmami súčasného sveta – náboženstvom a vedou, to všetko ponúka človeku vychovanému koncom 20. storočia prijateľný pohľad na okultno, v čase kedy sa materialistické vedecké koncepcie a rôzne ezoterické učenia pod rúškom tolerancie uškŕňajú jedna druhej za chrbtom.Základnou črtou mágie chaosu je, že netvorí žiaden ucelený systém. Každá úspešná okultná škola, podobne ako náboženstvo má vytvorenú štruktúru, učenie, dogmy a pravidlá. Mágia chaosu poskytuje iba rámec, rámec činnosti adepta. Žiaden mág chaosu by nemal ustrnúť a začať si z neho vytvárať metafyzický systém. Jediný systém, ktorý si adept vytvára, je systém práce.

Mágovia chaosu neuznávajú hierarchiu, jediný oficiálny jestvujúci magický rád so stupňami, sú Thanaterótovi ilumináti. Objektom kritiky mnohých, pravým účelom založenia rádu, ktorého predstavitelia ho radšej nazývajú „pakt“ je však umožniť združovanie adeptov za účelom vzájomnej pomoci a spolupráci pri ich osobnom rozvoji.

Mágovia chaosu si voľne požičiavajú a využívajú techniky všetkých známych náboženstiev a magických škôl, bez toho aby sa zväzovali ich predpismi a dogmami. Tento zdanlivo alibistický prístup je však podmienený práve znalosťou toho, čo vystupuje ako dôležitý faktor úspešnosti magickej činnosti – viery (angl. belief). Možnosť „dočasnej zmeny“ viery ako pracovnej metódy je hádam najcharakteristickejším znakom mágie chaosu, ale skrýva zároveň aj najväčšie úskalia. Schopnosť vžívať sa do často paradoxnej viery v takom rozsahu, aby to prinášalo praktické výsledky vyžaduje okrem zapojenia špeciálnych techník aj istú dávku svetonázorového cynizmu, čoho je schopných len málo otvorených myslí. Krédo, ktoré uvádza P.J. Carroll, jeden zo zakladateľov a prominentov mágie chaosu „fake it, till you make it“ voľne preložené ako „predstieraj, pokým to nedosiahneš“ poburuje všetkých tradicionalistov, ktorí radi prezentujú svoje pseudohistorické okultné prefabrikáty ako nemenné a hlboké pravdy duchovného sveta.

Mágia chaosu využíva najmä techniky sigilizácie, vrátane tzv. abecedy túžby, divinácie (veštenia), evokačných a invokačných rituálov a očarovania (čarodejníctvo).

Čo je cieľom mágie chaosu a akým spôsobom sa praktizuje?

Ako už bolo naznačené v úvode, mágia chaosu sa silno opiera o prax, pre väčšinu jej stúpencov ani neznamená nič iné. Neurčuje teda mágovi, čomu má veriť, ako sa má správať alebo o čo sa má usilovať. Jediné obmedzenia, ku ktorým je praktikant nabádaný, sú tie, ktoré podľa praktických skúsenosti zabraňujú rastu osobných schopností. Nádejnému adeptovi sa teda predpisujú určité techniky a cvičenia, ktoré slúžia na získanie kontroly nad vlastnou mysľou. Čím sú magické techniky zložitejšie, tým menej doslovných inštrukcií cvičenec nachádza. Okrem využívania techník iných škôl, sa silno doporučujú intuitívne úkony, či už pri tvorbe sigílií, konštruovaní rituálov alebo pomocných duchov (v mágii chaosu sa nazývajú servitori, do tejto kategórie spadajú aj známi elementáli) alebo pri ich samotnom vykonávaní. Veľká pozornosť sa kladie práci s psychickým cenzorom. Psychický cenzor je tá časť našej mysle, ktorá obmedzuje a filtruje naše vnímanie reality. Okrem toho, že v bežnom živote pôsobí ako ochranný mechanizmus pri kritických situáciách, kedy jednoducho „vypína“ racionálnu časť našej mysle, zabraňuje aj zahlteniu našich zmyslov. Existujú techniky, ako obísť psychického cenzora napríklad v spánku, aby si človek ráno priniesol všetky spomienky zo snového alebo „astrálneho“ plánu, ktoré mu pomôžu pri lepšom poznávaní samého seba.

Tu sa dostávame k styčnému bodu s inými smermi modernej mágie, akým je napríklad učenie Aleistera Crowleyho. Podľa Crowleyho je najvyšším cieľom mágie „poznanie a komunikácia so svätým anjelom strážnym“, čo pragmaticky vykladá ako poznanie pravej vôle (true will). Keď prekoná rituálnym spôsobom hranicu, ktorá ho oddeľuje od jeho „magického alter ega“ ako sa niekedy pravá vôľa nazýva, dosiahne stav, kedy sa plnia všetky jeho priania a neexistujú prekážky pre napĺňanie jeho vôle. Poznanie samého seba, vedie k identifikácii jednotlivých častí ega, alebo skôr jednotlivých eg, čím sa mág chaosu dostáva bližšie ku svojej skutočnej podstate. Pravá voľa je stelesnením Kia na Zemi. Koncepcia Kia, asi jediný metafyzický prehrešok mágie chaosu je prevzatá z učenia maliara a okultistu Austina Osmana Sparea, Crowleyho súčasníka. Spare po sebe nezachoval také objemné literárne dedičstvo, o to viac si ho však na jeho základe cenia obhajcovia individualizmu v mágii. Kia je zjednodušene povedané niečo ako čínske tao, pravé jadro našej bytosti, v mágii chaosu sa stotožnuje s onou iskrou, ako o tom hovorí aj úvodný                                                      úryvok.

 Hoci u niektorých autorov môžeme nájsť odchýlky, mágia chaosu popiera celistvosť človeka. Neexistuje niečo ako naša skutočná podstata, celá naša osobnosť sa skladá z rôznych vrstiev návykov a skúseností, ktoré sa na nás nalepili počas života a po ich odstránení (čo je principiálne nemožné) by nám nezostalo žiadne jadro, žiadne pravé ja. Schopnosť pretvárať svoju osobnosť, meniť ju a prispôsobovať jednotlivým potrebám magickej práce je ďalšou výraznou črtou mágie chaosu a nazýva sa metamorfóza.Systém práce v mágii chaosu spočíva v prvom rade v zvládnutí techník magického tranzu, stavu mysle, ktorý umožňuje obchádzanie bežnej hladiny vedomia, ktorá nie je vhodná na pôsobenie v iných úrovniach. Magik si potom začne budovať svoj vlastný symbolický systém, na základe svojich skúseností a svojho poznania reality. Musí byť vždy otvorený novým podnetom a zdokonalovať používané techniky. Nemal by si natrvalo osvojovať žiadnu dogmu, pretože akákoľvek viera je obmedzujúca. To však neznamená odmietanie iných myšlienkových, náboženských alebo magických smerov. Jediné čo magik urobí je, že rozpozná ich užitočnosť a využije ich pri svojej práci pri dočasnej zmene viery - na dosiahnutie lepších výsledkov magickej práce.